Prekvapila ich pravda

Že Katolícka Cirkev je PRAVÁ KRISTOVA CIRKEV, zistili mnohí, čo boli presvedčení o opaku


Patrick Madrid - Prekvapila ich pravda. - Kniha, kde rôzni konvertiti podávajú biblické a historické dôvody, ktoré ich viedli k prechodu do Katolíckej cirkvi. Na ukážku výber z jednej kapitoly (z jedného príbehu), z tejto knihy:


Tim Staples - Biblia ma prinútila urobiť to
Ďalší pôvodne presvedčený protestant, čo najprv veril, že Katolícka cirkev je falošná, opísal biblické a historické dôvody, ktoré ho nakoniec doviedli k prestupu do Katolíckej Cirkvi:


Keď som mal desať rokov, chcel som byť kazateľom ako Billy Graham a môj baptistický pastor... Po strednej škole som odovzdal svoj život Kristovi a rozhodol som sa vstúpiť k vojenskému námorníctvu, aby som si našetril peniaze na vysokú školu...

Toto rozhodnutie sa ukázalo ako požehnanie. Keďže som pôsobil v rôznych častiach USA, mohol som sa vo voľnom čase stretávať s mnohými protestantskými cirkvami a službami. Pôsobil som v pouličnej evanjelizácii a viedol som biblické štúdiá. Viedol som skupinky mladých kresťanských slobodných ľudí a pôsobil som aj v misiách vo väzení.

Potom sa mi splnil sen. Keď som zanechal armádu, požiadali ma, aby som slúžil ako mládežnícky pastor na polovičný úväzok v kostole Cirkvi Božích zhromaždení, kam som chodieval. Po šiestich mesiacoch mi starší zboru ponúkli, že môžem vykonávať túto prácu na plný úväzok. Dokonca sľúbili, že mi budú platiť biblickú vysokú školu počas tejto mojej služby. Bol som nadšený!

Bol tu však jeden problém. V poslednom roku v námorníctve som sa stretol s Mattom Dulom, katolíkom, ktorý skutočne poznal svoju vieru. Nevedel som veľa o katolíkoch, ale myslel som si toto: ich presvedčenie nie je biblické a nie sú to kresťania. Antikatolicizmus je hlavným chodom v jedálničku mnohých cirkví Božích zhromaždení a keď som vyrastal, hltal som mnohé hororové príbehy o omyloch "romanizmu", ktoré som počul.
Keď som sa prvý raz stretol s Mattom a začali sme sa rozprávať o náboženstve, myslel som si, že to bude ďalší úbohý katolík, ktorému môžem pomôcť, aby "bol spasený biblicky". Ale čakalo ma prekvapenie. Začali sme diskusiu, ktorá trvala počas celého posledného roka v námorníctve. Napriek sporom sme sa stali dobrými priateľmi. Ale keď prišlo na náboženstvo, kresťanská láska často išla nabok.
Ďakujem Bohu, že Matt mal dostatočné znalosti a lásku k svojej viere, aby mi podával inteligentné odpovede o katolicizme. Keby ho nebolo, nebol by som dnes katolíkom. Modlím sa, aby moje svedectvo povzbudilo katolíkov brániť vieru, keď ich na to vyzvú nekatolíci. Ďakujem Bohu, že mi dovolil stretnúť sa s katolíkom, ktorý bol ochotný a schopný dosvedčiť svoju vieru.

Nanešťastie ešte pred stretnutím s Mattom som sa stretol s mnohými katolíkmi, ktorí nepoznali svoju vieru a často boli ľahostajní voči Cirkvi. Ich apatia bola pre mňa len ďalším znamením, že Katolícka cirkev nie je pravá Cirkev Ježiša Krista.
Nikdy som sa nehanbil za svoju vieru v Ježiša Krista.

Keď som sa stretol s Mattom, okamžite som sa ho spýtal, či je kresťanom. Povedal, že je katolíkom. "Ha!" pousmial som sa. "Uvediem ho na správnu mieru." A začala sa diskusia. Matt sa mi nevyrovnal v citovaní Písma (fundamentalistov povzbudzujú, aby sa naučili naspamäť čo najviac biblických veršov), ale na katolíka podal veľmi dobrý výkon! Keď' som predložil nejakú námietku voči katolicizmu, jeho odpovede boli zakaždým rozumné a často presvedčivé. Prekvapilo ma, že jeho vysvetlenia sa zakladali na Písme.

Útočne som napádal katolícke učenie a úbohý Matt sa sotva mohol dostať k slovu. Vystreľoval som jeden biblický granát za druhým, kým ho neprekvapilo množstvo mojich námietok. (Mnohí protestanti vedia podávať krátke biblické verše, ktoré vyvracajú katolícke presvedčenie. Nanešťastie tieto stručné argumenty si často vyžadujú dlhšiu odpoveď. Pre katolíkov je dôležité, aby sa naučili podávať krátke, biblické odpovede na fundamentalistické námietky. To pritiahne pozornosť.)

Musel som vyzerať ako tvrdohlavá mulica, ale nechcel som byť vedome tvrdohlavý. Jednoducho som vedel, že mám pravdu a on sa mýli. Nemal som úctu voči katolíkom, lebo nemali biblické znalosti a mali dogmy, ktoré podľa toho, čo ma učili, boli nebiblické.

Myšlienka, že Katolícka cirkev môže mať v niečom pravdu, jednoducho neprichádzala do úvahy. Nie. Fundamentalistický protestantizmus bol pravdou, o ktorej som bol presvedčený. Všetko som si naplánoval: keď odídem z námorníctva, pôjdem do kazateľskej služby. Nechcel som zničiť tento plán a bol som si istý, že mi ho dal Pán. Ale Boh mal pre mňa iné plány.

Keď som napadol katolícke modlitbové formulky pre Pánov výrok: "Nehovorte veľa ako pohania" (Mt 6, 7), Matt sa ma spýtal, či si myslím, že by manželka namietala, keby jej manžel opakoval slová: "Milujem ťa." Spýtal sa ma: "Bolo by to zbytočné opakovanie? Rovnako my katolíci stále znovu hovoríme v našich modlitbách Bohu, že ho milujeme." Ostal som ticho. Musel som si priznať, že hymny, ktoré spievame na našich bohoslužbách, sú často len opakovaním slov "chváľme Boha" alebo iných modlitbových viet. Prečo sú tieto opakovania akosi prípustné pre Božie zhromaždenia? Prečo katolíci nemohli robiť to isté?

Matt mi pripomenul, že aj anjeli, o ktorých sa píše v Zjv 4, 8, sú večne pred Bohom a opakujú modlitbu: "Svätý, svätý, svätý, Pán." Bol som nútený uznať, že toto opakovanie nie je "zbytočným opakovaním". Je to biblické opakovanie.

Keď som namietal proti katolíckemu učeniu o večnom panenstve Márie, Matt mal odpoveď, ktorá vyvrátila môj argument. Spýtal som sa, ako si vysvetľuje skutočnosť, že Mt 13, 55 uvádza ako Ježišových "bratov" Jakuba, Jozesa, Šimona a Júdu (toto bol môj obľúbený verš, aby som pokoril katolíkov). Poukázal mi na to, že Lk 6, 15-16 hovorí, že Jakub a Jozes, hoci na inom mieste sa nazývajú Ježišovými "bratmi", tu sa uvádzajú ako Alfejovi synovia (porov. Mt 10, 3; 27, 56). Jeho manželka Mária bola vlastne sestrou Panny Márie alebo možno jej sesternicou (porov. Jn 19, 25). Títo "bratia" boli vlastne Ježišovými bratancami. Termín "brat" v Písme často znamenal "bratanec" alebo iný druh príbuzného. Priviedlo ma to do rozpakov, keď mi tieto verše ukázal katolík, ktorý citoval Bibliu! Ale myslel som si, že aj keby títo muži boli Ježišovými bratancami, Písmo hovorí, že Ježiš bol Máriiným "prvorodeným", čo znamená, že potom mala ďalšie deti (porov. Mt 1, 25). Matt mi pripomenul, že tento text nehovorí o Máriinom manželskom živote - to bol jednoducho len môj výklad. A "prvorodený" je slávnostný titul, ktorý sa dáva prvorodenému chlapčekovi, ktorý od svojho otca zdedil výnimočné právo prvorodenstva (porov. Gn 25, 33).Jedináčik mohol mať tento titul rovnako ako prvorodený spomedzi mnohých bratov. Tiež ma trápilo slovíčko "kým" v Mt 1, 25. Ale Matt poukázal na to, že slovo "kým" (po grécky heos) nenaznačuje nič o tom, čo sa stalo po opísanej udalosti. Citoval 1 Kor 15, 25, kde sa hovorí, že Kristus "musí kraľovať, kým mu všetkých nepriateľov nepoloží pod nohy". Samozrejme to neznamená, že Ježiš prestane kraľovať, keď mu všetkých nepriateľov položí pod nohy (pozri Lk 1, 33).


Odkiaľ máš autoritu?

Počas našej diskusie som namietal proti mnohým katolíckym dogmám, ale raz popoludní Matt obrátil karty a vyzval ma obrániť moju ekleziológiu. "Ak každý v Cirkvi má rovnakú autoritu, ako tvrdíš," spýtal sa, "kto má poslednú autoritu na riešenie nezhôd pri správnom výklade Písma? Nie je to úloha Cirkvi?" Odpovedal som tým, že som bránil protestantskú doktrínu sola scriptura, ktorá tvrdí, že len Písmo je Božím neomylným záväzným zjavením pre jeho Cirkev. "Písmo je naším učiteľom!" namietal som Mattovi, "nie nejaký pápež alebo koncil." Citoval som 1 Jn 2, 26-27: "Toto som vám napísal o tých, čo vás zvádzajú. A pomazanie, ktoré ste od neho dostali, ostáva vo vás a nepotrebujete, aby vás niekto poúčal. Ale ako jeho pomazanie vás poúča o všetkom - a je pravdivé, nie je lžou - teda ako vás poučilo, ostávate v ňom" a Mt 18, 19-20: "Ak budú dvaja z vás na zemi jednomyseľne prosiť o čokoľvek, dostanú to od môjho Otca, ktorý je na nebesiach. Lebo kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi." Na základe týchto a podobných veršov som veril, že všetci kresťania majú tú istú autoritu, ktorú im dal Kristus skrze Ducha Svätého a pravá Cirkev je tam, kde sa dvaja alebo viacerí títo kresťania zhromažďujú.

Matt sa pousmial. Čakal, že to poviem. V odpovedi nahlas prečítal celý úryvok 18. kapitoly Matúšovho evanjelia (nielen dva verše, ktoré som chcel zdôrazniť - 19. a 20.). Ježiš v tomto texte vysvetľuje, ako sa zachovať voči kresťanovi, ktorý upadne do hriechu alebo omylu. Ak nebude počúvať napomenutie jedného človeka, mali by ho upozorniť dvaja alebo traja, "aby bola každá výpoveď potvrdená ústami dvoch alebo troch svedkov". Ak ich odmietne poslúchnuť, majú to povedať Cirkvi. "A keby ani cirkev nechcel poslúchnuť, nech ti je ako pohan a mýtnik" {Mt 18, 16-17). Inými slovami, Cirkev má posledné slovo. Má vlastne autoritu, ktorú jej dal Kristus, aby exkomunikovala niekoho pre hriech alebo herézu.

Hneď po tomto učení o poslednej autorite Cirkvi pri riešení týchto otázok Ježiš vyslovuje ďalšie prisľúbenie ohľadom autority Cirkvi: "Veru, hovorím vám: Čo zviažete na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažete na zemi, bude rozviazané v nebi" (18. verš). Matt ma požiadal, aby som vysvetlil, ako by Cirkev mohla splniť Pánov príkaz autoritatívne rozhodovať o otázkach, ak nie je neomylná.
Keď videl, že som v pomykove, pokračoval: "A okrem toho, keď vidíš všetky tie protirečivé názory medzi protestantmi na podstatné vieroučné otázky, ako môžeš povedať, že Biblia je najvyššou autoritou, keď sa Biblia nedokáže vykladať sama? Podľa ktorého výkladu sa máme riadiť?" Matt pokračoval a citoval Hebr 13, 17: "Poslúchajte svojich predstavených a podriaďujte sa im, lebo oni bdejú nad vašimi dušami..."

Táto biblická definícia autoritatívnej cirkevnej hierarchie ma skutočne šokovala! Po prvýkrát som nemal poruke odpoveď. Bol som bez slov. Logika jeho otázky ma zaskočila.

Matt mi navrhol, aby som sa pozrel na 15. a 16. kapitolu Skutkov apoštolov, kde sa opisuje vieroučný a pastoračný spor. Hrozilo, že tento spor rozdelí prvotnú Cirkev. Otázky o Mojžišovom zákone a o pripustení pohanov do Cirkvi boli také pálčivé, že apoštoli a starší Cirkvi zvolali koncil, aby uvažovali o týchto otázkach "Tu prišli niektorí z Judey a poúčali bratov: 'Ak sa nedáte obrezať podľa Mojžišovho predpisu, nemôžete byť spasení.' Keď sa s nimi Pavol a Barnabáš dostali do sporu a nie malej hádky, rozhodli, že Pavol, Barnabáš a niektorí ďalší z nich pôjdu s touto spornou otázkou k apoštolom a starším do Jeruzalema" (Sk 15, 1-2). Matt poukázal na to, že tento koncil sa neodvolával len na Písmo pri riešení tohto problému (bolo by ťažké odvolať sa len na Starý zákon, keďže Nový ešte nebol napísaný): "Nie je pravdou, že Cirkev rozhodla o tejto záležitosti, ako to Pán prikázal v 18. kapitole Matúšovho evanjelia? A táto učiteľská autorita vari nenapĺňa to, čo Ježiš prisľúbil svojim učeníkom a Cirkvi: 'Kto vás počúva, mňa počúva a kto vás odmieta, mňa odmieta?' (porov. Lk 10, 16 a Mt 10, 40)."

Poukázal aj na Júdovo varovanie Cirkvi (Júd 11), kde Júda odsudzuje tých votrelcov, ktorí idú v šľapajach Koreho vzbury (pozri Júd 3-11). Aká to bola vzbura? Pozrel som sa na 16. kapitolu Knihy Numeri, o ktorej hovorí Júda. Zistil som, že Koreho a jeho nasledovníkov Boh odsúdil a potrestal za ich vzburu voči kňazom, ktorí boli pomazaní, aby viedli ľud Izraela. Matt ma požiadal, aby som vysvetlil skutočnosť, že Júda varoval Cirkev pred tými, ktorí odmietli autoritu novozákonnej cirkevnej hierarchie, ak novozákonná cirkev nemala žiadnu autoritatívnu hierarchiu.


Bol som v rozpakoch

Samozrejme mal pravdu. Neprišiel mi na um ani jeden argument, ktorý by podlomil biblické dôkazy, že novozákonná cirkevná hierarchia mala autoritu hovoriť v Ježišovom mene vo vieroučných a pastoračných otázkach. A navyše Júdovo varovanie sa zhodovalo s Ježišovým varovaním cirkvám v malej Ázii, ktoré odmietli rozhodnutia jeruzalemského koncilu (porov. Sk 15): "Preto rob pokánie. Ak nie, prídem na teba čoskoro a budem s nimi bojovať mečom svojich úst" (Zjv 2, 16; porov. Sk 16, 1-8).

O niekoľko dní neskôr som sa snažil použiť 1 Jn 2,27, kde sa hovorí, že nás nemusí učiť žiaden človek, ale Duch Svätý nás bude učiť. "Vari tento verš neznamená, že nepotrebujeme Cirkev, aby nám hovorila, čomu máme veriť a ako máme konať?" spýtal som sa. Vedel som pritom, že tento argument je slabý. Matt vysvetlil, že Duch Svätý hovorí v prvom rade skrze Cirkev. Keď teda Cirkev učí oficiálne, nie je to len ľudské učenie, ale Duch Svätý, ktorý vedie Cirkev.
Potom mi pripomenul Sk 15, 28: "Lebo Duch Sväty a my sme usúdili, že nebudeme na vás klásť nijaké iné bremeno okrem toho nevyhnutného." Apoštoli potom vyslali Pavla a Sílasa, ktorí "im odovzdávali učenie, ktoré vyhlásili apoštoli a starší v Jeruzaleme" (16, 4). Poukázal na to, že tieto cirkevné dogmy boli "tým Nevyhnutným", čo zaväzovalo vo svedomí všetkých kresťanov. Nemohli odmietnuť to, čo Cirkev učí, bez toho, aby pritom neodmietli samotného Krista (porov. Lk 10, 16). Matt tiež citoval Pavlov výrok: "Hoci sme ako Kristovi apoštoli mohli zavážiť, boli sme medzi vami malí" (1 Sol 2, 7).

Hneval som sa, že katolík dokázal použiť práve tie úryvky, ktoré som citoval, aby dokázal svoj postoj. Katolík ma prekonal biblicky! Keďže Matt vedel o mojich plánoch pôsobiť ako protestantský duchovný, spýtal sa ma, či si myslím, že môj výklad Písma bude neomylný. "Samozrejme nie," odpovedal som. "Som omylný, hriešny človek. Jediná neomylná autorita, ktorú máme, je Biblia." "Ak je to tak," odpovedal, "ako môže tvoj výklad Písma zaväzovať vo svedomí členov tvojho zboru? Ak nemáš záruku, že tvoj výklad je správny, prečo by ti mali dôverovať? A ak tvoj výklad je len čisto ľudský podstatou i pôvodom, nie sú to potom len tradície ľudí? Ježiš odsúdil tradície ľudí, ktoré rušia Božie slovo. Ak je možné, ako to priznávaš, že tvoj výklad môže byť nesprávny - a nemáš neomylný spôsob, ako to s istotou vedieť - potom je možné, že ruší Božie slovo."

"Počkaj chvíľu!" povedal som si. "To ja by som mal útočiť na 'tradície ľudí'. Ja by som mal odhaľovať nebiblické tradície Katolíckej cirkvi." Problém spočíval v tom, že som nedokázal argumentovať voči tomuto katolíckemu stanovisku. Čím viac som sa rozprával s Mattom, tým lepšie som videl, že Katolícka cirkev si nevymyslela svoje dogmy z ničoho - mala pre ne biblický základ. Mohol som nesúhlasiť s katolíckym modelom autority, ale nevedel som argumentovať proti skutočnosti, že to má veľmi silný biblický základ.

Najviac ma zarážalo, že v našich diskusiách sa Matt nikdy neodvolával na cirkevnú tradíciu alebo pápežské učenie. Striktne sa pridržiaval Svätého písma. Nemusel sa spoliehať len na Bibliu. Mohol predložiť horu dôkazov pre katolicizmus z dejín Cirkvi, ale on bol ochotný stretnúť sa so mnou na mojej úrovni a používal len Písmo.

Táto výmena ma prinútila študovať protestantských odborníkov v otázke úlohy Cirkvi. Komentár Williama Barcleya k Mt 18, 15-18 mi dal príklad zmätku a nedostatku konsenzu, ktorý som tu našiel. Tento úryvok protestanti najťažšie dávajú do súladu so sola scriptura. Ježišovo udelenie zvláštnej moci cirkevnej hierarchii dokonale zapadalo do katolíckeho modelu, ale nie do protestantského.
Bol som prekvapený, keď sa Barcley snažil vyhnúť sile tohto úryvku: "Nie je možné, aby to Ježiš presne takto povedal. Ježiš nemohol povedať svojim učeníkom, aby tieto veci predkladali Cirkvi, lebo Cirkev neexistovala, a tento úryvok naznačuje plne rozvinutú a organizovanú Cirkev so systémom cirkevnej disciplíny... A zdá sa, že posledný verš dáva Cirkvi moc zadržať a odpúšťať hriechy. Hoci tento úryvok určíte nie je presným záznamom toho, čo Ježiš povedal, rovnako je isté, že vychádza z toho, čo skutočne povedal. Môžeme obísť tento úryvok a dostať sa k vlastnému Ježišovmu prikázaniu?" (Daily Study Bible, Matthew, zv. 2, 186-187).
Barcleyho argument naznačuje víry, cez ktoré musia mnohí evanjelikálni odborníci prejsť, aby dali tieto problémové texty o "autorite Cirkvi" do súladu s dogmou sola scriptura. Je tu celá škála takýchto pokusov od absurdne neprijateľných výkladov až po rozumnejšie, ale úplne heretické "riešenia" (ako Barcleyovo), ktoré popierajú, že Ježiš a apoštoli skutočne povedali to, čo sa im pripisuje v tomto texte. Čím viac som študoval túto otázku, tým väčšmi som bol znepokojený. Začal som pochybovať, či moja denominácia - Božie zhromaždenia - by mohla o sebe tvrdiť, že je autoritatívnou cirkvou, ktorú opisuje Nový zákon.

Jedného dňa sa Matt spýtal: "Tim, prečo veríš v inšpiráciu Svätého písma?" Odpovedal som: "Pretože Biblia hovorí, že je inšpirovaná. 2 Tim 3,16 hovorí: 'Celé Písmo je Bohom vnuknuté...'" Potom mi Matt ukázal omylnosť uvažovania v uzavretom kruhu, ktorá vyvracala moju odpoveď. Samozrejme mal som pravdu. Písmo je inšpirované, ale nedokázal som to citovaním 2 Tim 3, 16. Skutočnosť, že Biblia tvrdí, že je inšpirovaná, nedokazuje, že je inšpirovaná. Mnohé iné "sväté knihy" o sebe tvrdia, že sú "vnuknuté": Korán, Kniha Mormona, hinduistické Védy, aby sme menovali aspoň tri.
Matt mi vysvetlil, že katolíci a protestanti prijali svedectvo Cirkvi, že Sväté písmo je vnuknuté. Cirkev, samozrejme, neurobila knihy Biblie inšpirovanými, ale je to dôveryhodné svedectvo, ktoré Boh používa, aby dosvedčil autenticitu a inšpiráciu Písma.

Ako letničný kresťan som nemal rád kalvínsky názor, že Písmo "sa potvrdzuje" ako inšpirované v srdciach tých, ktorí ho čítajú s úprimným srdcom. Bolo to príliš subjektívne, aby to bol správny test. Pripomenulo mi to metódu dokazovania božského pôvodu Knihy Mormon, ktorý spočíva v "pálení v lone".
Jediný ďalší argument, ktorý mi napadol, spočíval v poukázaní na to, že starozákonné proroctvá sa splnili v Ježišovi Kristovi. Vari táto historická a prorocká spoľahlivosť nedokazuje inšpiráciu Svätého písma? Nie, nedokazuje. Aby sme tomu uverili, stále musíme dôverovať Novému zákonu v tom, čo nám hovorí o Ježišovi.
Za menej než rok som prešiel od úplnej istoty, že obrátim ďalšieho omylného katolíka ku Kristovi, k tomu, že som sa chcel dostať z námorníctva čo najďalej od Matta, aby som zachránil svoje sny, že budem pastorom v Božích zhromaždeniach! Začínal som byť nervózny. Moje najlepšie argumenty na "vyvrátenie" katolíckych dogiem sa postupne zdiskreditovali.


Nikoho nenazývajte otcom (???)

Vždy som si myslel, že keď katolíci nazývajú svojich kňazov "otec", porušujú tým Pánov príkaz: "Ani Otcom nevolajte nikoho na zemi, lebo len jeden je váš Otec, ten nebeský" {Mt 23, 9). Matt mi poukázal na to, že v tomto kontexte Ježiš hovorí, že nemáme dávať ľuďom poctu, ktorá patrí len Bohu, a žiaden človek nesmie zaujať miesto nášho Otca v nebesiach. Ukázal mi, že môj protestantský odpor voči katolíckemu zvyku nazývať kňazov "otec" je biblicky neudržateľný. Ukázal mi, že Ježiš nazýva Abraháma "otcom Abrahámom" v Lk 16, 24, ako to Pavol opakovane robí v 4. kapitole Listu Rimanom.
Pavol vlastne prekvapivo povedal: "Veď keby ste mali hoc aj desaťtisíc vychovávateľov v Kristovi, otcov nemáte mnoho, lebo v Kristovi Ježišovi ja som vás splodil skrze evanjelium" (1 Kor 4, 14-15). Matt mi vysvetlil, že tento úryvok je zhrnutím teologického dôvodu, prečo katolíci nazývajú kňazov "otec". Aj diakon Štefan inšpirovaný Duchom Svätým oslovil židovských kňazov a zákonníkov ako "otcovia" (Sk 6, 12-15; 7, 1-2). A ďalší novozákonní pisatelia oslovovali mužov ako "otec" (porov. Rim 4, 17-18; 1 Sol 2, 11; 1 Jn 2, 13-14). Musel som uznať, že táto katolícka prax v žiadnom prípade neprotirečí Biblii, ale protirečí môjmu hrubému doslovnému chápaniu Svätého písma.


Nikto nemôže odpúšťať hriechy, iba Boh! (???)

Katolícka vierouka o sviatosti zmierenia (pokánia) a vyznávanie hriechov kňazovi ma vždy dráždili. Hovoril som im: "Len Boh môže odpúšťať hriechy. Nikto nemusí chodiť k hriešnemu človeku, aby sa mu odpustili hriechy. Môžeme ísť priamo k Bohu!" Matt citoval Ježišove slová: "'Pokoj vám! Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás.' Ked to povedal, dýchol na nich a hovoril im: 'Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené a komu ich zadržíte, budú zadržané'" (Jn 20, 21-23). Ježiš dal túto moc odpúšťať hriechy mužom, ktorí konajú v jeho mene. Právnickou terminológiou by sme mohli povedať, že im dal právomoc sudcu. V 2 Kor 2, 10 Pavol povedal: "Komu vy niečo odpustíte, tomu odpustím aj ja. Lebo čo som aj ja odpustil, ak som niečo odpustil, potom kvôli vám v zastúpení Krista." Pavol tiež povedal: "Ale to všetko je od Boha, ktorý nás skrze Krista zmieril so sebou a zveril nám službu zmierenia... Sme teda Kristovými vyslancami a akoby Boh napomínal skrze nás" (2 Kor 5, 18-20). Pochopil som, že nemám nijaký biblický základ, aby som odmietol katolícke učenie o vyznávaní hriechov kňazovi. Moja námietka bola založená na tom, čo som vnímal skôr ako absurditu katolíckeho tvrdenia, no nebola založená na nejakých biblických základoch: "Ako by Ježiš mohol povedať, že obyčajný človek môže odpúšťať hriechy? Je to smiešne, len Boh môže odpúšťať hriechy!" Matt povedal, že tomu verí, lebo to hovorí Biblia. "Čo je na tom také ťažké?" (Nebolo príjemné, keď mi katolík kradol moje slová.)


Tradície Božie proti tradíciám ľudí

Matt mi často hovoril, o koľko autentickej kresťanskej pravdy prichádzam, pretože som popieral Tradíciu Cirkvi, ktorá mi mohla veľmi obohatiť Sväté písmo. Povedal mi, že moje názory ostanú neúplné bez tohto Božieho daru. Pre mňa ako fundamentalistu slovo tradícia malo vždy negatívne asociácie. Spájal som si ho s Ježišovým prísnym odsúdením "ľudských tradícií", ktoré rušia Božie slovo (porov. Mt 15, 9).
Pokým som s Mattom nezačal spochybňovať princíp sola scriptura, nevšimol som si, že Biblia pozitívne hovorí o tradíciách. Napríklad Pavol prikázal prvým kresťanom: "... stojte pevne a držte sa učenia, ktoré ste prijali či už slovom a či naším listom" (2 Sol 2, 15). Tu Pavol hovorí, že Božie zjavenie k nám prichádza v písomnej i ústnej forme a oboje rovnako zaväzuje. Vsimol som si aj to, že tento text vyjadruje, že písané slovo je podmnožinou celej Tradície.
Iné úryvky, ktoré sa tykajú Tradície, mi pomohli zhodnotiť biblickú úlohu Božieho zjavenia, ktoré sa zachovalo v ústnej Tradícii Cirkvi. Napríklad Pavol povedal: "Chválim vás, že vo všetkom na mňa pamätáte a zachovávate moje učenie, ako som vám ho odovzdal" (1 Kor 11, 2 a porov. Lk 10, 16; 1 Sol 2, 13; 2 Tim 2, 1-2).


Tvrdá je to reč! Kto to môže počúvať?

Katolícke učenie o Eucharistii ma zvlášť trápilo. V minulosti som útočil hlavne na absurditu Eucharistie práve tak, ako som útočil na spoveď. Ale v minulosti to fungovalo! "Vy katolíci si myslíte, že budete jesť Boha? Neuvedomujete si, že je to smiešne?" Vlažní alebo neznalí katolíci nevedeli, ako reagovať na moje otázky; v niektorých prípadoch to bolo preto, lebo v skutočnosti tomu sami neverili. Ale Matt tomu veril a bol pripravený použiť Bibliu, aby mi ukázal prečo.

Moja námietka bola založená na jednom úryvku (vlastne bol to jediný úryvok, na ktorom som mohol založiť svoju námietku): "Duch oživuje, telo nič neosoží. Slová, ktoré som vám povedal, sú Duch a život" (Jn 6, 63). Z tohto úryvku som argumentoval, že Pán hovoril obrazne, a nie doslova, keď povedal "toto je moje telo" a "ak nebudete jesť moje telo a piť moju krv, nebudete mať v sebe život". Ako by Ježiš mohol mať na mysli, aby sme jedli jeho skutočné telo a krv? Matt ma vyzval, aby som mu ukázal jeden príklad v Písme, kde "duchovný" znamená obrazný alebo symbolický. Nemohol som ukázať taký príklad. Matt mi vysvetlil: "To, že Ježiš povedal, že jeho slová v 6. kapitole Jánovho evanjelia sú ' Duch a život ', neznamená, že hovoril symbolicky." Keď Ježiš reagoval na šomranie Židov na jeho slová "jedzte moje telo a pite moju krv", povedal: "Veru, veru, hovorím vám... moje telo je pravý pokrm a moja krv je pravý nápoj" (Jn 6, 53. 55).
Tento text hovorí, že jeho učenie bolo pre niektorých také ťažké, že "ho mnohí z jeho učeníkov opustili a viac s ním nechodili" (Jn 6, 66). Keď sa to stalo, Ježiš nepovedal: "Počkajte, ľudia! Nesprávne ste to pochopili. Len som mal na mysli, že musíte prísť ku mne a uveriť vo mňa ako svojho osobného Pána a Spasiteľa. Nemyslíte si, že som skutočne mal na mysli, že musíte jesť moje telo a piť moju krv, však?" Nie. Ježiš ich nechal odísť a potom sa obrátil k svojim učeníkom a povedal: "Aj vy chcete odísť?" (Jn 6, 67). Peter odpovedá za všetkých, ktorí veria v Pánovo eucharistické učenie, hoci tomu úplne nerozumejú alebo im to nie je úplne príjemné: "Pane, a ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života. A my sme uverili a spoznali, že ty si Boží Svätý" (Jn 6, 68-69). Aby sme pochopili, prečo katolíci berú 6. kapitolu Jánovho evanjelia doslova, a nie obrazne, musíme uvažovať o kontexte. Predtým v tejto kapitole Ježiš hovorí: "Nik nemôže prísť ku mne, ak mu to nedá Otec" (Jn 6, 65). Môžete pochopiť túto pravdu len vtedy, keď vám bola nadprirodzene zjavená, pretože "živočíšny človek neprijíma veci Božieho Ducha, sú mu bláznovstvom a nemôže ich pochopiť, lebo ich treba duchovne posudzovať" (1 Kor 2, 14). Slová Ducha a života možno pochopiť len v Duchu.
A čo apoštoli? Keby tu Ježiš hovoril obrazne, Pavol by určíte neobjasnil túto záležitosť, keď hovoril toto: "Hovorím vám ako rozumným. Posúďte sami, čo hovorím: Nie je kalich dobrorečenia, ktorému dobrorečíme, účasťou na Kristovej krvi? A chlieb, ktorý lámeme, nie je účasťou na Kristovom tele?... Kto by teda jedol chlieb alebo pil Pánov kalich nehodne, previní sa proti Pánovmu telu a krvi" (1 Kor 10, 15-16; 11, 27. 29). Pavol určíte bral Ježišove slová doslova! Prvý raz som videl, že Katolícka cirkev má silný - veľmi silný - biblický základ pre svoje učenie o Eucharistii. O pravde katolíckych tvrdení ma neskôr presvedčila skutočnosť, že otcovia prvotnej Cirkvi jednomyseľne učili o doslovnej skutočnej Kristovej prítomnosti v eucharistických prvkoch. Ich svedectvo ma presvedčilo.

Keď som riešil tieto a iné otázky, začal som byť nervózny. Zistil som, že Katolícka cirkev má presvedčivé biblické dôvody pre svoje učenie, a to ma vyľakalo. Všetko išlo príliš rýchlo. Dokonca som uvažoval o možnosti, že Katolícka cirkev má pravdu. S chvením som si povedal, že musím spomaliť a nájsť odpovede u evanjelikálov, ktorí mi ukážu omyly v katolíckom myslení, ktoré som akosi prehliadol.
Prinajmenšom vždy, keď som dostal tieto mučivé "katolícke" myšlienky, ubezpečoval som sa, že romanisti sa úplne mýlia v mariánskych dogmách. Táto téma mi znemožní, aby som sa niekedy stal katolíkom. Ale bez ohľadu na to, ako veľmi som si to nahováral, nemohol som sa zbaviť rastúceho strachu zo zistenia, že Katolícka cirkev má pravdu vo všetkom.

Zúfalo som nechcel, aby to bola pravda, ale nevedel som prísť na to, ako sa vyhnúť presvedčivým biblickým a logickým argumentom v prospech Katolíckej cirkvi. Cítil som sa ako v príslovečnom kanoe bez vesla, ktoré by mi pomohlo dostať sa cez dravý prúd. Keď som cítil, že čoraz rýchlejšie smerujem k neznámemu cieľu, počul som hukot veľkého vodopádu kdesi v diaľke. A tento hukot bol čoraz silnejší. "Prosím, Bože," modlil som sa. "Ukáž mi pravdu, ale nech táto pravda nie je katolícka!"


Hľadanie svetla na konci tunela

Na moje potešenie a úľavu práve vtedy, keď som si myslel, že sa zbláznim zo všetkých tých myšlienok typu "čo ak" o Katolíckej cirkvi, počul som, že Dr. Walter Martin, jeden z mojich obľúbených evanjelikálnych apologétov, bude diskutovať s jezuitským kňazom v Show Johna Ankerberga (bol to televízny fundamentalistický apologetický program). "Hurá!" vykríkol som. Walter Martin bol vynikajúcim diskutérom a horlivým obrancom klasického protestantizmu. Veľmi som obdivoval (a stále obdivujem) jeho schopnosť popliesť svojich oponentov svojou znalosťou Písma a silnou, agresívnou osobnosťou. Nikdy predtým som nepočul Mitchella Pacwu, ale bol som si istý, že Dr. Martin ho zničí, a tým ma privedie k zdravému rozumu. S nadšením som očakával ten diskusný večer.
Sedel som pred televízorom. V jednej ruke som mal Bibliu a v druhej poznámkový blok. Diskusia bola živá a chvíľami vtipná. Martin bol vo svojej zvyčajnej agresívnej nálade, ale rýchlo som pochopil, že koniec nebude taký, aký som očakával. Škriepili sa v mnohých kontroverzných otázkach: ospravodlivenie, sviatosti, mariánske dogmy, pápežská neomylnosť, oslovenie kňazov "otec" a sola scriptura. Na konci diskusie som bol šokovaný. Nielenže Pacwa vyvrátil všetky Martinove argumenty, ale v mnohých otázkach pritlačil Martina k múru. Bolo jasné, že Martin nevie odpovedať. Stalo sa niečo nemysliteľné. Najlepší hovorca evanjelikálneho "biblického" kresťanstva sa postavil proti priemernému jezuitskému kňazovi a prehral. A čo je ešte horšie, Pacwove biblické a historické argumenty opäť podporili všetky Mattove vysvetlenia. Táto diskusia ma vôbec neoslobodila od vábenia katolicizmu, ale potvrdila všetky moje obavy, že protestantizmus sa mýli a katolicizmus má pravdu. Hrozil som sa dôsledkov, ktoré som si v mysli predstavil.

Krátko po diskusii Pacwu a Martina sa moje pôsobenie v námorníctve skončilo. Konečne som sa nemusel každý deň stretávať s Mattom a všetkými jeho katolíckymi argumentmi, ktoré ma prenasledovali. Bolo iróniou, že keď som sa prvý raz stretol s Mattom, nemohol som sa dočkať, keby sa budem s ním škriepiť o náboženstve. Bol som si istý, že mám pravdu a on sa mýli. Keď sme sa rozchádzali, obával som sa takýchto diskusií s ním. A navyše som sa musel vyrovnať s argumentmi otca Pacwu.

Keďže som si chcel vyčistiť hlavu, vrhol som sa do práce v mojej domácej cirkvi. V tom čase ma požiadali, aby som bol mládežníckym pastorom, a navonok všetko išlo skvele. Bolo to naplnenie môjho sna z detstva. Ale netešil som sa z toho. Katolícka cirkev všetko "pokazila"!

Pomaly, takmer nebadane, sa katolícka viera stala pre mňa tým najdôležitejším. Ale keď som si to uvedomil, bol som nepokojný. Osamelo a bolestne som zápasil v duši. Komu som mohol povedať o svojich pochybnostiach a podozreniach? Nikto v mojom zbore alebo v mojom okruhu priateľov by nepochopil ani neprijal moje rozpaky. Bol som rozdelený medzi hlbokou láskou k ľuďom a zbožnosti Božích zhromaždení a rastúcim presvedčením, že Katolícka cirkev je plnosťou pravdy. Stál som pred rozhodnutím, ktoré som nemohol odložiť na neurčito: ako by som mohol viesť svoju cirkev, keď viac neviem, čomu verím?
Stále znova som si pozeral kazety s diskusiou Martina a Pacwu. Starostlivo som študoval argumenty každej strany. Hľadal som niekde trhlinu v katolíckom brnení. Veľmi som chcel súhlasiť s Dr. Martinom, ale čím viac som sa na to pozeral, tým väčšmi som musel súhlasiť s katolíckym postojom. Otec Pacwa ma presvedčil o biblickom základe katolíckeho učenia o spoločenstve svätých a ospravodlivení. A keď Martin predkladal mnohé mýty a nesprávne chápanie katolíckych mariánskych dogiem, Pacwa ich postupne vyvracal. Vysvetlil učenie o spoločenstve svätých pomocou 12. kapitoly Prvého listu Korinťanom, kde Pavol opisuje Cirkev ako Kristovo telo. Povedal, že ako kresťania sme viac spojení jeden s druhým skrze Krista, než je prst spojený s rukou. Sám Kristus nás robí jedným telom. Vždy som vedel, že je to pravda, ale otec Pacwa mi otvoril úplne nové chápanie tejto pravdy. Urobil to niekoľkými krokmi.

Po prvé, ukázal mi v Biblii, že kresťania si majú navzájom pomáhať a milovať jeden druhého ako členovia rodiny a majú vidieť svoju vzájomnú závislosť ako údy jedného tela. Pavol povedal: "Lebo ako je jedno telo a má mnoho údov, ale všetky údy tela sú jedno telo, hoci je ich mnoho, tak aj Kristus... Boli sme v jednom Duchu pokrstení v jedno telo... Ak teda trpí jeden úd, trpia spolu s ním všetky údy, a ak vychvaľujú jeden úd, radujú sa s ním všetky údy. Vy ste Kristovo telo a jednotlivo ste údy" (1 Kor 12, 12-13. 26-27).
Po druhé, kresťania smrťou neprestávajú byť členmi Kristovho tela. Ako protestanta ma učili, že pri smrti dochádza k určitému odlúčeniu medzi kresťanmi. "Nemôžeme sa k nim alebo za nich modliť, pretože sú s Ježišom," uisťovali ma. Prečo "byť s Ježišom" znamená, že sú od nás odlúčení? Ani jeden biblický verš to nehovorí.
Keď kresťan ide domov do neba, je ešte hlbšie spojený s Bohom, a preto je ešte hlbšie spojený s ostatnými členmi Kristovho tela. Je oslobodený od obmedzení hriechu. Jeho viera ustúpila dokonalému poznaniu. Je dokonale schopný milovať a modliť sa za iných členov Kristovho tela.

A čo je najdôležitejšie, keďže v nebi je zdokonalený v spravodlivosti Kristovou krvou, jeho modlitby sú veľmi mocné. Sú oveľa mocnejšie než by mohli byť, keď bol tu na zemi. Keď túto skutočnosť vidíme vo svetle Jak 5, 16 - "Veľa zmôže modlitba spravodlivého" -, katolícke učenie o tom, že máme prosiť svätých, aby za nás orodovali, je nepopierateľne biblickým učením.
2 Mach (Druhá kniha Machabejcov) ukazuje, že už dávno pred Kristom sa Židia modlili za mŕtvych a vedeli, že tí, ktorí zomreli v stave priateľstva s Pánom, môžu sa za nich modliť (porov. 2 Mach 12, 42-46; 15, 12-15). Hoci som vtedy neprijímal kánonickosť Prvej a Druhej knihy Machabejcov, musel som uznať ich historickosť. Ortodoxní Židia sa stále modlia za odpočinok duší svojich zosnulých priateľov a príbuzných. Otec Pacwa mi otvoril oči, aby som pochopil, že duše v nebi nie sú mŕtve. Žijú (porov. Lk 10, 38) a starajú sa o naše duchovné dobro (porov. Hebr 12, 1). Písmo to stále znova potvrdzuje. Na vrchu premenenia v Lk 9, 30-31 sa Mojžiš a Eliáš zjavili s Kristom a rozprávali sa o našej spáse. Zjv 5, 8 ukazuje svätých v nebi, ktorí orodujú u Boha za nás a Boh odpovedá na ich modlitby. Zjv 8, 5 opisuje anjelov, ktorí robia to isté. Hebr 12, 22-24 nám hovorí, že keď sa v modlitbe "priblížime k vrchu Sion", neprichádzame len k Bohu, ale tiež k "duchom spravodlivých, ktorí už dosiahli dokonalosť". To sú členovia našej "rodiny v nebi" (porov. Ef 3, 15).


Požehnaná si medzi ženami

Najťažšie som prijímal katolícke učenie o Máriinej úlohe v Cirkvi. Vždy ma učili, že katolíci sa klaňajú Márii a svätým. V diskusii s Dr. Martinom otec Pacwa musel stále znova vyvracať toto tvrdenie. Vysvetlil, že katolíci sa klaňajú len Bohu, ale uctievajú si a vážia si svojich starších bratov a sestry, ktorí slúžili Kristovi a teraz sú s ním v nebi. Cirkev nás povzbudzuje, aby sme prosili Máriu a svätých o orodovanie za nás. Rovnako aby sme prosili o modlitbu svojich kresťanských bratov na zemi.

Vždy som veril, že prosiť Máriu, aby sa za nás prihovárala, protirečí biblickému učeniu, že Kristus je "jediným prostredníkom medzi Bohom a človekom" (porov. 1 Tim 2, 5). Keď Martin predložil túto námietku, otec Pacwa odpovedal, že opak je pravdou. Nič to neuberá na Kristovej autorite a sláve, keď kresťania ohlasujú evanjelium tým, ktorí nikdy nepočuli o radostnej zvesti. "A ako počujú bez kazateľa?" (Rim 10, 14). To znamená, že pôsobíme ako prostredníci. Alebo čo keď sa modlíme jeden za druhého, aby sme vyvolali zmenu, ktorá by sa nestala, keby sme sa nemodlili? Biblia jasne hovorí, že Boh udeľuje dary "zásluhou mnohých" (2 Kor 1, 11). Biblia vlastne hovorí, že keď kresťania obetujú "prosby, modlitby, orodovania a vzdávajú vďaky za všetkých ľudí", to "je dobré a milé pred Bohom, naším Spasiteľom" (1 Tim 2, 1. 3). Pochopil som, že Máriina úloha ako nebeskej "modlitbovej bojovníčky" je úplne biblická.



Keď som videl Cirkev ako telo - ako ju svätý Pavol opakovane opisuje -, ako keby mi z očí spadli šupiny. Už som nemal problém s uctievaním svojich bratov a sestier v Kristovi. Keď si ich uctievam, uctievam si vlastne Krista a úžasnú krásu, ktorú v nich vytvoril! Videl som, že keď katolíci uctievajú Božie dielo milosti a krásy v Márii, plnia tým biblické proroctvo, ktoré vyslovila: "Blahoslaviť ma budú všetky pokolenia. Veľké veci mi urobil ten, ktorý je mocný" (Lk 1, 48-49). Najväčšiu poctu, ktorú Boh vzdal človeku, vzdal Márii, keď ju pozval, aby sa stala Ježišovou matkou, matkou druhej osoby Najsvätejšej Trojice. Ani jeden katolík by si nemohol viac uctiť a zvelebiť Máriu, než to urobil Pán. Tiež som nesprávne chápal učenie o nepoškvrnenom počatí, mysliac si, že katolíci ním popierajú Máriinu potrebu Spasiteľa. Otec Pacwa uviedol Waltera Martina a mňa na správnu mieru, keď citoval Máriine vlastné slová v Lk 1, 47: "Môj duch jasá v Bohu, mojom spasíteľovi." Mária naozaj potrebovala Krista ako svojho Spasiteľa. Od chvíle jej počatia ju Pán spasil milosťou Kristovej smrti na kríži. Chránil ju pred útokmi hriechu. Bolo vhodné, aby to pre ňu urobil vo svetle jej poslania, že bude matkou Ježiša, archou novej zmluvy, ktorá je vyvolená niesť Božie slovo v tele vo svojom materskom lone.
Ak starozákonná archa musela byť čistá, o koľko viac novozákonná archa (porov. Lk 1, 43, 2 Sam 6, 9). Ak Ján Krstiteľ bol "plný Ducha Svätého už v lone svojej Matky" (Lk 1,15), aby ho uschopnil na jeho poslanie pripraviť cestu Pánovi, o koľko viac Mária potrebovala milosť, aby pripravila svoje telo a dušu na vznešenú úlohu niesť v sebe samotného Boha! Nielen odkaz na to, že je Božou archou, naznačuje jej bezhriešnosť, ale aj anjel Gabriel ju nazýva "milostiplnou" (Lk 1, 28). Tiež som pochyboval o titule "Božia Matka". Argumentoval som tým, že Mária dala Ježišovi len jeho ľudskú prirodzenosť, a preto je jeho matkou len "podľa tela". Ale Alžbeta ju oslovila ako "matka môjho Pána", nie "matka tela môjho Pána". Je pravda, že Mária dala Ježišovi len jeho ľudskú prirodzenosť, ale to platí u každého ľudského otca alebo matky - dávajú nám len naše telá; stvoriteľom duše je Boh. Matka rodí človeka, nie prirodzenosť. Mária porodila božskú Osobu, nie ľudskú prirodzenosť.


Lebo milosťou sme spasení skrze vieru...
nie je to zo skutkov

Mnohí protestanti obviňujú Katolícku cirkev, že učí systém spásy, ktorý je založený na ľudských skutkoch nezávisle od Božej milosti. To nie je pravda. Cirkev skutočne učí, že skutky sú nevyhnutné, ale tak to učí aj Sväté písmo. Cirkev odsudzuje myšlienku, že spásu môžeme dosiahnuť "len skrze skutky". Nič, či už viera, alebo skutky, bez Božej milosti nás nemôže spasiť. Skutky milosti vykonávame v dôsledku Božej milosti, ktorá nás pobáda konať a pomáha nám, aby sme vykonávali záslužné skutky.

Otec Pacwa to pekne zhrnul, keď vysvetlil, že sme spasení milosťou skrze vieru, ktorá pôsobí láskou (porov. Gal 5, 6). Ale Božej milosti musíme umožniť, aby skrze nás pôsobila. Nenúti nás "vytrvať v milosti" (porov. Sk 13, 43). To mi dávalo zmysel, ale stále som bol zmätený, lebo Pavol zdôrazňuje spásu ako dokončenú udalosť: "Lebo spasení ste milosťou..." (Ef 2, 8). A bol tu 1 Jn 5, 13: "Toto som vám napísal, aby ste vedeli, že máte večný život vy, čo veríte v meno Božieho Syna." Otec Pacwa vysvetlil tieto problémy. Súhlasil, že spása je v istom zmysle dokončeným dejom v živote všetkých, ktorí sú pokrstení (Mt 16, 16; Rim 6, 3; Gal 3, 27). Ale o spáse sa hovorí aj ako o prebiehajúcej. Napríklad Pavol hovorí: "Lebo slovo kríža je bláznovstvom pre tých, čo idú do záhuby, ale pre tých, čo sú na ceste spásy, teda pre nás, je Božou mocou" (1 Kor 1, 18). Spása sa opisuje aj ako budúca udalosť: "Ale kto vytrvá do konca, bude spasený" (Mt 10, 22).

Podstúpil som vyčerpávajúce štúdium gréckych termínov, ktoré sa vzťahujú na slovo "ospravodlivenie", a zistil som, že toto slovo úzko súvisí nielen s otázkou posväcovania (tieto dva pojmy sú vlastne jedno a to isté), ale Biblia hovorí o ospravedlnení aj v minulom, prítomnom a budúcom čase. Naznačuje tým, že je to neustály proces posväcovania v živote každého veriaceho: "A tak ospravedlnení z viery, žijeme v pokoji s Bohom skrze nášho Pána Ježiša Krista" (Rim 5, 1); "...(sme) ospravedlnení zadarmo jeho milosťou, vykúpením v Kristovi Ježišovi" (Rim 3, 24) a "Ak sme aj my, čo hľadáme ospravedlnenie v Kristovi, hriešnici, je vari Kristus služobníkom hriechu? Vonkoncom nie!" (Gal 2, 17).


Čo nás môže odlúčiť od Kristovej lásky?

Fundamentalisti tvrdia, že majú absolútnu istotu o svojej spáse. Ale otec Pacwa v diskusii ukázal, že hoci kresťania majú morálne uistenie o spáse - čo znamená, že Boh bude vždy verný svojmu sľubu večného života pre tých, ktorí ho milujú a poslúchajú -, Biblia otvorene hovorí, že kresťania nemajú absolútne uistenie o spáse. Pavol povedal: "No mne naozaj málo záleží na tom, či ma súdite vy alebo iný ľudský súd. Ani sám seba nesúdim, lebo nie som si ničoho vedomý, ale to ma neospravedlňuje. Pán je môj sudca. Preto nesúďte nič predčasne, kým nepríde Pán. On osvetlí, čo je skryté v tme, a vyjaví úmysly sŕdc. Vtedy každý dostane pochvalu od Boha" (7 Kor 4, 3-5). Iné verše, ktoré tiež na to poukazujú, sú Rim 11, 22; Hebr 10, 26-29 a 2 Pt 2, 20-21. Ježiš nám v Mt 5, 19-30 hovorí, že existujú "najmenšie prikázania", ktoré človek môže porušiť, a stále pôjde do neba, hoci bude "v nebeskom kráľovstve najmenší". A potom nám hovorí o hriechoch, ktoré nechávajú človeka "v nebezpečenstve pekelného ohňa". Svätý Pavol nám podáva zoznamy smrteľných hriechov, o ktorých hovorí: "Tí, čo robia takéto veci, nedosiahnu Božie kráľovstvo" (Gal 5, 21; pozri tiež Ef 5, 5-7 a 1 Kor 6 ,9-10).


Do levovej jamy

V tomto bode svojho štúdia som uvidel rukou napísané na stene, že musím odmietnuť ponuku práce mládežníckeho pastora na plný úväzok v Cirkvi Božích zhromaždení. Stále som bol oficiálne protestantom, ale bol som čoraz väčšmi presvedčený, že Katolícka cirkev má pravdu.

To, čo som sa rozhodol urobiť, by niekto mohol pokladať za nebezpečný čin "pokúšania Pána": rozhodol som sa ešte raz vyskúšať Katolícku cirkev na mieste, o ktorom som vedel, že bude miestom tých najtvrdších otázok. V roku 1987 som sa zapísal na jednoročné štúdium na Biblické kolégium Jimmyho Swaggarta (JSBC). Nevzdal som sa úplne svojho sna, že budem kazateľom. Bol tu slabý záblesk nádeje, že na tomto kolégiu mi ukážu omyly katolicizmu. Myslel som si, že ak ľudia na kolégiu Jimmyho Swaggarta nezničia tvrdenia Ríma, nedokáže to nikto.

Pre svoje predchádzajúce štúdium som sa stal známym svojimi vedomosťami v apologetike. Sám som študoval koncily prvotnej Cirkvi, ktoré definovali ortodoxnú kristológiu a dogmy o Trojici, takže keď na vysokej škole vzniklo sabeliánske hnutie typu "len Ježiš", veľa mojich spolužiakov prišlo za mnou, aby som im pomohol. Zistil som, že dokážem vyvrátiť tieto protitrojičné argumenty, pretože som študoval, ako raní katolícki apologéti vyvracali tieto argumenty v prvých piatich storočiach Cirkvi. Nemusel som "opäť vynájsť koleso". Jednoducho som im dával dávku dobrej starej katolíckej teológie - a oni to mali radi! Žasol som, keď som sa ocitol v dvoch triedach, ktoré učili úplne odlišné názory na Trojicu. V prvej sa vyučovala ortodoxná trojičná teológia. V druhej sme sa dozvedeli, že Boh Otec má telo a aj Boh Duch Svätý má telo. Prvá trieda učila, že Ježiš je večným Synom Otca. Druhá učila, že je večným Slovom, ktoré sa stalo "Synom" len pri vtelení. Pamätám sa, že som šiel jedného dňa na obed s mladou ženou, ktorá bola v rozpakoch. Povedala mi v zúfalstve: "Myslela som si, že viem, čo o Bohu verím, ale teraz si nie som istá."

Zmätok na JSBC v porovnaní s katolíckym učením, ktoré som študoval, spôsobil, že Rím vyzeral oveľa príťažlivejšie. Zintenzívnil som svoje štúdium raných cirkevných otcov. Ak by Katolícka cirkev bola synkretickým vynálezom cisára Konštantína vo štvrtom storočí, ako učil Jimmy Swaggart a ja som tomu vždy veril, možno spisy tých prvých kresťanských teológov a apologétov by objasnili katolícke podvody. Toto bola moja posledná nádej. Prijal som výzvu Jimmyho Swaggarta: "Chceli by sme vyzvať Katolícku cirkev, aby dokázala, že svätí a mučeníci prvých troch storočí prijali vierouku a prax Katolíckej cirkvi v takej forme, v akej existuje dnes... Všetci raní cirkevní otcovia boli evanjelikálmi a letničnými a nemali žiadne spojenie s tým, čo sa teraz uznáva za Katolícku cirkev."
Zaobstaral som si knihu J. B. Lightfoota Apoštolskí otcovia a hneď som si ju prečítal. Šiel som do vysokoškolskej knižnice a začal som študovať životopisy a diela iných otcov Cirkvi. Skúmal som ich spisy a ich teologické argumenty som porovnával s tým, čo hovorí grécky text Písma. Preskúmal som všetky rané koncily Cirkvi. Na svoje prekvapenie všetko, čo som zistil, bola katolícka pravda. Nemohol som uveriť tomu, že brat Jimmy si prečítal to, čo som si prečítal ja, a uverejnil svoju "výzvu".
Spisy cirkevných otcov jasne ukazujú, že raná Cirkev bola katolícka už dávno pred dobou cisára Konštantína. Svätý Ignác, biskup v Antiochii, ktorý poznal svätého Jána a písal v roku 110, hovorí, že Cirkev v Ríme má primát. Povedal, že rímska Cirkev má "predsedníctvo lásky". Mráz mi prebehol po chrbte, keď som si prečítal tieto Ignácove slová: "Platná je len tá Eucharistia, ktorú slávi biskup alebo ten, koho poverí. Kdekoľvek sa biskup objaví, nech sú tam aj ľudia. Lebo tam, kde je Ježiš, tam je Katolícka cirkev."

Keď som si čítal knihu Williama Eerdmana Príručka o dejinách kresťanstva, ktorú som si kúpil vo Swaggartovom kníhkupectve, dúfal som, že nájdem presnejšiu (alebo protestantskejšiu) verziu týchto dejín, ale aj on uvádza, že Irenej uznáva primát Ríma. Nesúhlasí s Irenejom, ale podáva nám historické fakty. Hovorí aj o Viktorovi I., ktorý bol veľmi mocným pápežom v druhom stočí. Otvorene nehovorí, že Viktor vykonával pastoračnú autoritu nad celou Cirkvou ako biskup Ríma, ale tento záver je ukrytý v jeho výroku, že Viktor "hrozil exkomunikáciou ázijským cirkvám pre spor o Veľkú noc".
Hovorí, že Štefan, biskup Ríma v 50. rokoch 3. storočia, tvrdil, že jeho autorita pochádza z Ježišovho prisľúbenia Petrovi v Mt 16, 18. Okolo roku 250 Cyprián, biskup Kartága, napísal: "A opäť (Ježiš) hovorí (Petrovi) po vzkriesení: 'Pas moje ovce.' Na ňom vybuduje Cirkev a jemu dáva príkaz pásť ovce a hoci podobnú právomoc udeľuje všetkým apoštolom, predsa založil len jednu stolicu a ustanovil svojou mocou prameň... pre túto jednotu... Ak sa niekto nepridŕža tejto jednoty s Petrom, môže si myslieť, že má ešte vieru? Ak opustí Petrovu stolicu, na ktorej je postavená Cirkev, môže si stále myslieť, že je v Cirkvi?"

Pod váhou Písma a cirkevných otcov som už viac nemohol argumentovať proti autorite Katolíckej cirkvi. Uvedomil som si, že sa musím stať katolíkom. Ostávali len otázky "kedy" a "ako". Predstavte si, aké by to bolo, keby som vyšiel na verejnosť s plánom, že sa stanem katolíkom na Biblickom kolégiu Jimmyho Swaggarta. Moji priatelia videli, kam smerujem, a obávali sa o mňa. Pri každom jedle ma "spracovávali". Profesori ma prehovárali. Takmer ma pozvali na stretnutie so samotným Jimmom Swaggartom. Ale namiesto toho som sa stretol s "odborníkom" fakulty na rímsky katolicizmus: Andrew Caradagasom, bývalým katolíckym kňazom, ktorý na JSBC vyučoval dejiny Cirkvi.
Naša diskusia bola dosť dobrodružná. Nemal ani poňatia o mojom štúdiu. Snažil sa ma presvedčiť o omyloch katolicizmu tvrdiac, že do štvrtého storočia pápeži neexistovali. Jeho tvár menila farby, keď som začal sypať citáty cirkevných otcov už dávno pred piatym storočím, ktoré hovorili o autorite rímskeho biskupa. Tvrdil, že Eucharistia je stredovekým výmyslom. Citoval som spisy otcov z 1. a 2. storočia, napríklad spisy Ignáca, Justma a Ireneja na tému skutočnej prítomnosti Krista v Eucharistii. Bolo to smutné, keďže som vedel, že on to všetko pozná.
Ked' sme prechádzali jednu dogmu za druhou, bolo zrejmé, že Cirkev neopustil pre vieroučné dôvody. Priznal sa, že mal nejaké "zlé skúsenosti" s Cirkvou a to ho viedlo k tomu, aby odišiel.
Náš rozhovor sa skončil na ostrí noža, keď mi povedal, že Katolícka cirkev, o ktorej som čítal, "existovala len na papieri". Varoval ma, že budem veľmi sklamaný "skutočnou Katolíckou cirkvou". Keď sme sa rozchádzali, pozrel sa na mňa a zašomral: "Vy sa nestanete katolíkom, vy ste katolíkom!" Odišiel som z jeho kancelárie so zmiešanými pocitmi smútku a úľavy. Nemohol som preňho nič urobiť a on určíte nič nemohol urobiť pre mňa.

Na JSBC nebol nikto, kto by mohol odpovedať na moje námietky, a myslím si, že práve vtedy mi došlo, že sa musím stať katolíkom. Nikdy v živote som sa necítil taký osamelý. Vedel som, že sa musím rozísť so svojou prísne protestantskou priateľkou. Odcudzím sa svojej protestantskej rodine, z ktorej som mnohých "priviedol ku Kristovi". Odlúčim sa od svojich priateľov v škole a doma. Ale to najbolestnejšie bolo vedomie, že keď sa stanem katolíkom, naveky sa vzdám svojho celoživotného sna stať sa pastorom.
Bol som extrémne deprimovaný. Pamätám sa, že som sa raz v noci vrátil na internát. Bol som vyčerpaný z celodenných diskusií o katolicizme so svojimi priateľmi. Hodil som sa na posteľ, potom som si kľakol a hľadel do stropu so slzami v očiach. "Pane! Pomôž mi!" volal som v žiali.
Po istej chvíli som cítil silné nutkanie poprosiť Máriu, aby sa za mňa modlila. "Neviem, či to budem robiť správne, Mária. Neviem, čo sa stane, ale prosím, pomôž mi! Prosím, modli sa za mňa!" V tej chvíli mi srdce zaplavil Kristov pokoj a radosť. Takmer som cítil, že modlitby vystupujú k Bohu od Márie, mojej novonájdenej matky. Ako keby mi Ježiš dával svoju matku tak, ako ju dal Jánovi pod krížom. Od toho dňa som už nikdy nepochyboval o katolíckej viere. Táto púť sa nestala ľahšou, ale vedel som, že už nie som sám. Pán a jeho Matka mi pomáhali na tejto ceste. Keď som odišiel zo školy a vrátil som sa domov, povedal som rodine a členom cirkvi, že konvertujem do Katolíckej cirkvi. V prvý večer, keď som bol doma, rozprával som sa so svojou matkou a bratom asi od desiatej večer do ôsmej ráno. Spočiatku moje rozhodnutie prijímali ťažko, ale naďalej sme diskutovali o mojich dôvodoch, prečo som sa stal katolíkom. Vďaka Božej milosti tieto diskusie s členmi mojej prísne protestantskej rodiny priniesli veľa ovocia. Som naveky vďačný, že Boh mi umožnil pomôcť mojej matke, môjmu otcovi a mojim dvom bratom (jeden z nich teraz študuje za kňaza v seminári svätého Karola Boromejského vo Philadelphii), aby sa stali katolíckymi veriacimi.
Pán ma požiadal, aby som sa vzdal všetkého a nasledoval ho bez otázok. Ale tiež bol verný svojmu sľubu, že vynahradí "stonásobne" tým, ktorí sa pre neho vzdajú všetkého. Radosť a pokoj, ktorý teraz prežívam, vieroučná istota, ktorú teraz mám, a úžasné milosti, ktoré dostávam vo sviatostiach, zvlášť v najsvätejšej Eucharistii, sú bohatstvá, ktoré ďaleko presahujú všetko, čo som očakával.

Keď sa obzerám na svoju cestu do Katolíckej cirkvi, niekedy nemôžem uveriť tomu, čo sa skutočne stalo. Táto púť bola ťažká a bolestná. A žasnem nad Božou húževnatosťou a trpezlivosťou, keď ma viedol do Katolíckej cirkvi - bojoval som proti nej počas celej cesty. Tak dlho som nenávidel katolícke učenie o Máriinom orodovaní. Ale keď som konečne počúvol jej láskyplné volanie, aby som nasledoval Krista, jej Syna, kamkoľvek ma povedie, vedel som, že mi hovorí: "Urobte všetko, čo vám povie" (Jn 2, 5).
Keď som už bol doma v Cirkvi, cítil som sladkú útechu pravdy, ktorú museli cítiť kresťania v Antiochii, keď apoštoli čítali dekréty prvého cirkevného koncilu. "Radovali sa z tejto útechy" (Sk 15, 31), lebo vedeli, že Cirkev prehovorila. Spor sa skončil.
A ja môžem povedať, že ten bývalý kňaz v Biblickom kolégiu Jimmyho Swaggarta sa mýlil. Milujem skutočnú Katolícku cirkev z celého svojho srdca, duše a sily.



Zdroj: Patrick Madrid - PREKVAPILA ICH PRAVDA, Vydali Redemptoristi - Slovo medzi nami a LÚČ vydavateľské družstvo Bratislava (prvé vydanie), Z anglického originálu Surprised by truth, Basilica Press, San Diego.

Túto knihu sa dá len odporúčať - zakúpiť si ju; sú tam ďalšie zaujímave príbehy ľudí, čo prestúpili na katolícku vieru.



Okrem vyššie uvedenej knihy, tiež sa dá odporúčať:

Vladyslav Majka - SVEDKOVIA?
Výborná malá knižka, v ktorej sa pomocou biblie predkladajú niektoré argumenty v prospech vierouky Katolíckej cirkvi, hlavne k tým častiam vierouky, na ktoré sa snažia útočiť a spochybňovať tzv. Svedkovia Jehovovi (náboženská organizácia Svedkovia Jehovovi). V použitých biblických ukážok a argumentoch je to tiež prospešná knižka aj voči útokom od niektorých iných protestantov.

Vojtech Engelhart - KTO SÚ SVEDKOVIA JEHOVOVI
Ďalšia malá knižka s podobným zameraním, kde sa pomocou biblie potvrdzuje pravdivosť vierouky Katolíckej cirkvi a poukazuje sa na chyby u tzv. Svedkov Jehovových, čo sa snažia na Katolícku vieru útočiť.


Treba si však tiež uvedomiť, drahí bratia, že biblia nie je jediný zdroj (ako si často myslia protestanti).
V biblii je zapísaná iba určitá časť. Pôvodne sa kresťanská viera šírila ústnym podaním (tradovaním) a niečo z toho sa vtedy i zapísalo, tú časť vtedy zapísanú máme dochovanú v biblii (Sv. Písmo - Nový Zákon alebo Nová Zmluva). To ostatné sa aj naďalej ešte tradovalo (Posvätná Tradícia), teda prenášalo ústnym podaním.
Napríklad, je asi každému jasné, že apoštol sv. Peter neučil len to, čo je v jeho dvoch stručných listoch, ktoré máme dochované v biblii. Učil toho rozhodne viac. Preto treba brať do úvahy aj Posvätnú Tradíciu (tú časť, ktorá nie je jasne zapísaná v biblii, ktorá sa naďalej prenášala ústnym podaním a až neskôr sa postupne aj zapisovala do iných dokumentov). A tie prastaré cirkvi, ako Rímskokatolícka cirkev, alebo Gréckokatolícka cirkev, majú dochovanú aj tu Tradíciu (ústne podanie), zatiaľ čo tie nové (protestantské) nie. Často len kvôli tomu povznikali spory.




Odporúčané odkazy:

Katechizmus - Katolícke katechizmy
Rôzne katolícke katechizmy online i na stiahnutie.

Najčastejšie chyby pri čítaní Sv. Písma
Poučná stránka s katolíckou exegézou, kde sa ukazujú a vysvetľujú niektoré najčastejšie chyby, ktorých sa začiatočníci pri čítaní Svätého Písma dopúšťajú.

Sv. Jan Damašský - Odpůrce islámu a obhájce obrazů
Niekoľko dobrých argumentov od sv. Jána z Damasku (Ján Damascénsky) na obhájenie kresťanstva proti islámu, plus aj niekoľko jeho argumentov v prospech obrazov.

Sv. Písmo online
Veľmi vhodné na vyhľadávanie citátov z biblie.






Prekvapila ich pravda





r e k l a m a